Kauzálna legislatíva a jej vplyv na vymožiteľnosť práva

alebo vymáhanie zmenkových nárokov a bezprecedentný zásah do podstaty právneho štátu

(celý pôvodný článok bol publikovaný v zborníku z vedeckej konferencie Banskobystrické dni práva 2016)

Úvod

Pozitívne právo nesmie – ak má byť zaručená právna istota – príliš ľahko podliehať zmenám, nesmie byť vydané napospas príležitostnému zákonodarstvu, ktoré umožňuje bez zábran preformulovať každý jedinečný prípad do zákonnej normy.                                                                                                     Gustav Radbruch (Idea práva 1948) [1]

V súlade s témou konferencie, ktorou je kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu, sa vo svojom príspevku zameriam na právny predpis, ktorého prijatie vyvolalo rozporuplné reakcie odbornej verejnosti. Pre jedných zákon chráni spotrebiteľa pred zneužívajúcim výkonom práva zo strany nebankových spoločností. Pre druhú skupinu ide o bezprecedentný zásah do právnej istoty, ktorá je základným znakom právneho štátu. Táto téma doposiaľ nebola reflektovaná v odborných prácach, a preto sú moje názory otvorené pre ďalšiu odbornú diskusiu a nezaujatú kritiku.

Kauza

Pri výskume dôvodov prijatia posudzovanej právnej úpravy mi poslúžilo pomerne veľké množstvo zverejnených súdnych rozhodnutí, z ktorých možno vyvodiť, že príčina jej prijatia spočívala v konaní jedinej obchodnej spoločnosti, ktorej predmetom činnosti bolo poskytovanie úverov, ktoré mali spotrebiteľský charakter. [2]

Na začiatku problému, na ktorý reflektoval zákonodarca svojou normotvorbou, bola teda nebanková spoločnosť ako majiteľka zmeniek, ktoré boli vystavené v súvislosti so zabezpečením spotrebiteľského úveru.[3] Vlastné zmenky boli vystavené na rad tejto spoločnosti, ako prvého zmenkového veriteľa. Boli vystavené v čase, keď zabezpečenie spotrebiteľského úverového vzťahu zmenkou ešte bolo možné. Z hľadiska formálnych náležitostí podľa zákona zmenkového a šekového boli zmenky platné, nakoľko obsahovali všetky zákonné náležitosti. Vystavené boli s doložkou „bez protestu“, ako vistazmenky (s doložkou na platenie sa mali predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia). Remitent zmenky previedol rubopisom na spoločnosť so sídlom v Českej republike. Táto si potom ako indosatár uplatňovala v množstve súdnych konaní zmenkovú sumu spolu s úrokom 0,25 % denne (t.j. 91,25-percentný úrok ročne) a 6% ročným úrokom so zmenkovej sumy a trovami konania.

Nárok žalobca uplatnil podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „nariadenie“). Nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach pri cezhraničných sporoch, v ktorých hodnota pohľadávky nepresahuje istinu 2.000 EUR. Konanie podľa nariadenia je písomné, uskutočňuje sa prostredníctvom predpísaných tlačív a spravidla bez nariadenia pojednávania. To je odôvodnené zjednodušením a zrýchlením konaní s nízkou hodnotou sporu s cieľom znížiť náklady strán konania. Podľa článku 7 ods. 3 nariadenia ak sa súdu nedoručí odpoveď dotknutej strany v ustanovenej lehote, súd vydá rozsudok o pohľadávke.

Žalobca v konaní tvrdil, že disponuje len originálom zmenky a nemá informácie o akýchkoľvek iných potencionálne existujúcich vzťahoch žalovaného a predchádzajúceho majiteľa zmenky. [4]

Príslušným súdom na konanie o uplatnenom nároku podľa nariadenia je súd určený podľa bydliska žalovaného, a to napriek tomu, že sa uplatňoval nárok zo zmenky. Tým sa obišla kauzálna príslušnosť zmenkových súdov, ktoré mali byť na špecifiká zmenkových konaní špecializované. Takýto výklad potvrdili aj viaceré rozhodnutia nadriadených súdov. [5]

V týchto skutkovo a právne totožných zmenkových veciach, aj vzhľadom na vyššie uvedené obídenie kauzálnej príslušnosti, rozhodovali okresné súdy naprieč celým územím Slovenskej republiky. Práve pre pomerne veľké množstvo vecí a ich totožný základ, je zaujímavé pozorovanie, aké odlišné prístupy k právnemu posúdeniu veci tieto súdy zaujali. Rovnaké rozdiely sa prejavili aj v rozhodovacej činnosti odvolacích súdov.

Niektoré súdy nárok žalobcu priznali v plnom uplatnenom rozsahu, pričom zmenku považovali za platnú a poukazovali na rovnosť strán konania a zmenkovú prísnosť. [6] Iné súdy priznali žalobcovi zmenkovú sumu, ale žalobu zamietli v časti 0,25 % úroku z omeškania pre rozpor s dobrými mravmi. [7] Nakoniec, niektoré súdy zamietli žalobu ako celok s odôvodnením potreby skúmania zmluvných podmienok ex offo a ochrany spotrebiteľa. [8] Je dôležité poznamenať, že hoci rozhodnutia súdov boli odlišné, boli prevažne riadne a dostatočne odôvodnené.

Práve z tohto dôvodu využil minister spravodlivosti svoje oprávnenie podľa § 21 ods. 3 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podal návrh na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov, keďže došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa.

Dňa 20.10.2015 prijalo občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spoločné stanovisko k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v uvedených veciach, ktorým reagovalo na odlišnú rozhodovaciu prax nižších súdov. V tomto stanovisku sa NS SR vyslovil v prospech ex offo prieskumu nekalej povahy, resp. neprípustnosti zmenkového nároku, z pohľadu možnej absolútnej neplatnosti. [9]

Najvyšší súd SR v zjednocujúcom stanovisku pomerne presne definoval postup a úvahy, ktorými sa majú riadiť súdy nižších inštancií pri posudzovaní podobných vecí, ktoré vyplývajú zo zmenky v spotrebiteľských vzťahoch.

Samozrejme toto stanovisko bolo inštruktívne vo vzťahu k rozhodovaniu súdov v budúcnosti. Nijako sa nedotýkalo (ani sa nemohlo) právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré podľa nároku vyjadreného v stanovisku nepostupovali a ex offo uplatnený nárok neskúmali. Mnohé vydané rozhodnutia boli už vykonávané v exekučnom konaní, veľmi pravdepodobne boli niektoré nároky aj vymožené. O riešenie ex post sa pokúsil zákonodarca.

Zákon

Dňa 28.8.2015 skupina poslancov doručila Národnej rade SR návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, Zmenkový a šekový zákon, Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a Zákon o spotrebiteľských úveroch. Podľa dôvodovej správy bolo účelom návrhu zákona zvýšiť ochranu spotrebiteľa v súdnych konaniach pred všeobecnými súdmi v SR, najmä v tých, v ktorých sa uplatňuje právo zo zmenky.

Navrhovaná právna úprava mala zamedziť, aby nedochádzalo k zneužitiu zmenky proti spotrebiteľom a zabezpečiť, aby nedochádzalo ďalej k vydávaniu rozsudkov, ktoré potvrdzujú nároky veriteľov dosahujúce príslušenstvo vo výške dosahujúcej úžeru (napríklad viac ako 90% p. a.). Podľa predkladateľov zákona legislatíva EÚ a judikatúra Európskeho súdneho dvora upravuje povinnosť súdov z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať vždy na ochranu spotrebiteľa, v súdnej praxi je táto povinnosť často prehliadaná.

Vzhľadom na veľké množstvo exekučných vecí, ktoré prebiehajú na podklade exekučného titulu vydanom v konaní, v ktorom nebola účastníkovi poskytnutá primeraná ochrana, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou ochrany spotrebiteľa aj v týchto exekučných konaniach. Na tento účel sa upravila možnosť súdu odmietnuť vydať poverenie na vykonanie exekúcie, resp. v prebiehajúcich exekučných konaniach exekúciu zastaviť.

Podľa návrhu zákona má aj právny nástupca remitenta povinnosť preukazovať skutočnosti týkajúce sa pôvodného právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Z dôvodu akútnosti situácie má zákon nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia. [10]

Zákon č. 438/2015 Z. z. bol publikovaný v Zbierke zákonov SR dňa 23.12.2015. S výnimkou jedného článku (ktorý vo vzťahu k téme nie je dôležitý) nadobudol zákon účinnosť dňom vyhlásenia (ďalej len „Zákon“). Za zákon hlasovalo 111 poslancov Národnej rady SR.

Vzhľadom na obmedzený rozsah môjho príspevku sa nebudem bližšie venovať zásahu zákonodarcu do hmotného práva, hoci aj táto otázka je mimoriadne významná vzhľadom na medzinárodné zjednotenie zmenkového práva. [11]

Svoje ďalšie úvahy zameriam na zmeny Exekučného poriadku, ktorými sa mala poskytnúť ochrana povinným vo vykonávacom konaní v prípade, ak im nebola poskytnutá v základnom konaní. Tu sa však zámer zákonodarcu dostáva do konfliktu so súdom judikovaným právom, teda právnou istotou.

Okrem povinného odhalenia a preukázania zmenkovej kauzy oprávneným, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie sa zavádza ex offo súdny prieskum exekučného titulu z dôvodu, že v základnom konaní nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. V tomto zmysle sa dopĺňa aj dôvod na zastavenie exekúcie.

Prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia, ktoré sú v ust. § 243f Exekučného poriadku a predstavujú najcitlivejšiu časť zákona. Majú totiž na práva oprávnených a povinnosti súdov a súdnych exekútorov zásadný vplyv, nakoľko sa zasahuje do prebiehajúcich exekučných konaní.

V exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžaduje pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie opis rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie týmito náležitosťami do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v tejto lehote, musí súd exekúciu zastaviť (ex offo). Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie [12] a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.

Zároveň sa normuje vyvrátiteľná domnienka, že ak sa v prebiehajúcich konaniach nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie. Oprávnený musí v exekučnom konaní znášať bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno vyplývajúce z kauzálneho vzťahu s povinným. Zároveň sa prebiehajúce exekúcie v zmenkových veciach odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú, pričom ide o odklad exekúcie ex lege.

Uplatnenie zákona v praxi

1. Rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky

Základným praktickým problémom uvedenej novely Exekučného poriadku bolo určenie exekučných konaní, na ktoré zákon dopadá. Hoci väčšina inštitúcií [13] informovala, že sa týka zmenkových platobných rozkazov, z vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že takýto zužujúci pohľad bol zrejme neadekvátny, keďže v konaniach podľa nariadenia, ktoré boli príčinou prijatia právneho predpisu, boli vydávané rozsudky.

Zákon používa termín „rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky“ a tento bližšie nešpecifikuje. Rozhodnutie, ako všeobecný pojem, nie je Exekučným poriadkom presne definovaný. Rozhodnutím je aj rozhodnutie cudzieho orgánu alebo rozhodcovského súdu.

Otázkou teda je, či sa zákon vzťahuje iba na exekučné konania vedené na základe rozhodnutia slovenského súdu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky alebo napríklad aj na rozhodnutia rozhodcovských súdov alebo cudzích orgánov.

Navyše právny záväzok zo zmenky by mohol vyplývať tiež z exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Tiež by sa dalo uvažovať o tom, že pojem „rozhodnutie“ treba vykladať rozširujúco, tak aby sa vzťahoval aj na notársku zápisnicu. [14]

Podľa môjho názoru treba pojem rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky vykladať vzhľadom na všeobecnosť použitého pojmu tak, že ide o akýkoľvek exekučný titul, ktorý má povahu autoritatívneho rozhodnutia. Notárska zápisnica vzhľadom na svoju povahu nie je takýmto rozhodnutím. Nasvedčovať by tomu mohla aj teleologická interpretácia.

2. Povinný, ktorý je fyzickou osobou

Z novely Exekučného poriadku nevyplýva, že fyzická osoba, voči ktorej sa rozhodnutím priznal nárok zo zmenky by mala byť v postavení spotrebiteľa. Účinky právneho predpisu teda dopadajú na všetky exekučné konania, v ktorých na strane povinného vystupuje fyzická osoba.

Zrejme sa vychádzalo zo skutočnosti, na ktorú poukázal vo svojom stanovisku Najvyšší súd SR, a to že všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako abstraktného cenného papiera v zásade nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. [15]

Z charakteru zmenky je zrejmé, že nie je určená pre použitie v spotrebiteľských vzťahoch. Preto sa možno domnievať, že väčšina zmeniek, by mala vyplývať z obchodnoprávnych vzťahov. Nakoľko zákon nijako nerozlišuje, či ide o nárok zo „spotrebiteľskej zmenky“, boli ex lege odložené aj exekúcie z čisto obchodnoprávnych vzťahoch.

Možno poukázať napríklad na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑419/11, kde vo vzťahu k výkladu nariadenia Brusel I bis konštatoval, že fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti, ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru. [16]

3. Krátkosť lehoty na doplnenie návrhov na vykonanie exekúcie

Ako som už uviedol, zákon nadobudol účinnosť vyhlásením dňa 23.12.2015, mali oprávnení lehotu na doplnenie návrhov na vykonanie exekúcie do 22.01.2016. Ak v tejto lehote svoj návrh nedoplnili, súd má povinnosť exekúciu zastaviť. To platí aj vtedy, keď sa rozhodnutím priznal nárok zo zmenky, ktorá nemala spotrebiteľský charakter. Mnohí veritelia, resp. ich právni zástupcovia vzhľadom na sviatočné obdobie zistili, že bol prijatý zákon až 07.01.2016. Zákonná lehota na doplnenie návrhov, ktorá vyplýva z novoprijatého právneho predpisu, ktorý neobsahoval žiadnu legisvakančnú dobu, tak bola extrémne krátka. Dôležitosť legisvakančnej doby, aby sa adresáti s právnou normou adekvátne oboznámili, netreba zvlášť zdôrazňovať. [17]

4. Odklad exekúcie ex lege a jeho povaha

Exekúcie na základne rozhodnutí, ktorými sa priznal nárok zo zmenky odložili priamo zo zákona. Takýto odklad exekúcie je novým inštitútom Exekučného poriadku – odkladom exekúcie sui generis.

Doposiaľ o odklade exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku rozhodoval vždy súd na návrh povinného. [18] Exekučný poriadok rozlišuje podľa dôvodov, pre ktoré bol povolený odklad exekúcie jeho účinky na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie.

Účinky odkladu exekúcie, ktoré nastali priamo zo zákona, exekučný poriadok neupravuje. Preto vznikla otázka, aké účinky takémuto odkladu exekúcie priznať. Napríklad išlo o otázku, či zamestnávatelia majú pokračovať vo vykonávaní zrážok z príjmu povinného.

Tiež treba poukázať na skutočnosť, že zákon sa týka iba individuálnej exekúcie podľa Exekučného poriadku, na konkurzné konanie sa však nevzťahuje.

 

Ústavnoprávne aspekty zákona

1. Zásah do právoplatného rozhodnutia súdu – narušenie právnej istoty?

Prijatý zákon však prináša v prvom rade otázku s ústavnoprávnym rozmerom, a to či môže byť na základe zákona odopretá vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré bolo navyše vydané pred účinnosťou tohto zákona. Tým, že sa rozhodnutiu odoprie vlastnosť vykonateľnosti, priamo sa zasahuje do jeho podstaty, a kvalitatívne ide o to isté ako o zmenu alebo zrušenie rozhodnutia.

V dôvodovej správe k zákonu sa štandardne bez ďalšej analýzy iba stručne konštatuje, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

ESĽP konštantne judikuje, že výkon rozsudku akéhokoľvek súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť práv v zmysle článku 6 Dohovoru. Právo na spravodlivý proces by bolo iluzórne, keby konečné súdne rozhodnutie bolo neúčinné na škodu jednej zo strán. Prieťahy pri výkone rozhodnutí môžu tiež znamenať porušenie práva na spravodlivý súdny proces. [19]

„Znalosť quid iuris je nielen znalosť právneho predpisu, ale aj rozhodnutia podľa práva a istoty, že právoplatné rozhodnutie nebude zmenené.“ [20] „Kvôli právnej istote a totiž kvôli tomu, aby spor raz skončil, nadobúda aj nesprávny rozsudok právoplatnosť…“ [21]

Zákon však odkladá prebiehajúce exekučné konania na základe právoplatných rozhodnutí a prikazuje ich zastaviť, ak oprávnený v určenej lehote neobháji svoj nárok. Od povinného sa žiadna aktivita nevyžaduje. Ide teda o zásadný a reálny zásah do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý nie je zákonným mimoriadnym opravným prostriedkom podľa OSP, resp. CPS. Odmietnutie vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia podľa zákona svojou podstatou možno prirovnať mimoriadnemu opravnému prostriedku.

V tomto smere možno poukázať na závery spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v súvislosti s rozhodnutiami ÚS SR a ESĽP. [22]

Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v civilnom procese je zárukou stability a právnej istoty, ktorá je súčasťou pojmu právny štát. V právnom štáte sa v záujme právnej istoty požiadavka právoplatnosti rozhodnutia stavia pred požiadavku jeho vecnej správnosti. Spochybnenie právoplatnosti rozhodnutia sa pripúšťa iba vo výnimočných prípadoch, ku ktorým treba pristupovať reštriktívne, postupom podľa zákona.

V právnom štáte sú iba mimoriadne opravné prostriedky spôsobilé zasiahnuť do nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia. Stabilita a právna istota, ktoré boli nastolené právoplatným súdnym rozhodnutím, môžu byť v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne, na základe zákona. [23]

Najvyšší súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom v civilnom konaní je akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré boli dané priamo strane konania. [24]

Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov, napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty. Rozhodnutie súdu musí byť zaťažené takou fundamentálnou chybou, ktorá má vplyv na integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu do takej miery, že odôvodňuje odklon od princípu právnej istoty a ospravedlňuje zásah do práva na spravodlivý proces (zrušenie konečného súdneho rozhodnutia).

Právoplatné rozhodnutie môže byť napadnuté iba ak trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné, a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.

Z uvedeného vyplýva, že podstatné pre zodpovedanie otázky prípustnosti zásahu do právoplatného rozhodnutia je závažnosť justičného omylu, ktorý musí mať fundamentálny charakter. Bez existencie takéhoto zásadného omylu musí spravodlivosť vždy ustúpiť právnej istote (porovnaj Radbruchovu formulu [25]).

Ako som už v úvode uviedol, rozhodovacia činnosť všeobecných súdov bola v otázke právneho posúdenia povahy zmenkového konania rôzna. Rozhodnutia súdov však spravidla obsahovali riadne odôvodnenie a vôbec ich nemožno považovať za excesy, teda svojvoľné a neudržateľné rozhodnutia. Preto si dovolím tvrdiť, že im nemôže byť odňatá vlastnosť vykonateľnosti, ak navyše v tomto smere dotknutý účastník nevykonal žiadnu aktivitu a štát musí plniť svoj pozitívny záväzok v zabezpečení efektívneho výkonu týchto rozhodnutí.

2. Zákaz retroaktivity a zásah do nadobudnutých práv

V súvislosti s načrtnutou problematikou nezmeniteľnosti rozhodnutia súvisí aj zákaz retroaktivity a zákaz zásahu do nadobudnutých práv. Zákony pôsobia do budúcnosti, čo sa prejavuje v zákaze retroaktivity a ochrane nadobudnutých práv.

Porušením zásady nezmeniteľnosti, t.j. ochrany nadobudnutých práv by bola každá retroaktívna zmena právneho vzťahu, ktorá by so spätnou účinnosťou zhoršila právne postavenie subjektu práva. [26]

V posudzovaných prípadoch práve právna norma pôsobí na právny vzťah, o ktorom súd právoplatne rozhodol.

3. Proporcionalita zásahu do práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok – nedalo sa spotrebiteľov ochrániť inak?

Zásah zákonodarcu, má za cieľ chrániť spotrebiteľa pred zneužívajúcim výkonom práva, je však zásahom do práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok, ako základných práv, a tak musí byť vyhodnotený z hľadiska testu proporcionality.

Legalitu a legitimitu zásahu z hľadiska princípu právneho štátu som spochybnil už v bode 1 a 2.

Pripusťme, že rozhodnutia súdov, ktoré neposkytli ochranu spotrebiteľovi v konaniach, v ktorých sa priznalo právo zo zmenky, sú natoľko neudržateľné a zásadne nesprávne, že ich treba odmietnuť ako celkom nenáležité a potreba zastavenia výkonu týchto rozhodnutí prevyšuje nad záujmom zachovania nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty. Z tohto dôvodu je treba pripustiť, aby účinky právnej normy čiastočne pôsobili aj na práva, ktoré určitý subjekt nadobudol v minulosti.

Aj v takomto prípade treba v súlade s testom proporcionality skúmať, či sa zásah normotvorcu nemohol uskutočniť miernejšími prostriedkami z hľadiska subtestu vhodnosti a nevyhnutnosti. Napríklad takými, ktoré by nepostihli všetky subjekty, ktorých judikované právo vyplývalo zo zmenky. V prvom rade vyvstáva otázka, či sa ochrana nemala poskytnúť iba tým povinným, ktorí sa k tomu akokoľvek pričinia. Celkom by stačila jednouchá námietka zo strany povinného, že mu súd v základnom konaní neposkytol právnu ochranu. Hoci právam spotrebiteľa treba priznať vyšší stupeň ochrany, ak ide o zásah do judikovaných práv, v súlade princípom proporcionality, treba dbať aj na ochranu nadobudnutých práv a ich obmedzenie v nevyhnutnej miere. Nemožno na práva veriteľov neprihliadať a nevyvažovať ich s právami dlžníkov. Preto sa domnievam, že takýto vážny zásah do práv veriteľov je neadekvátny, ak sa má uskutočniť ex offo. Tiež si dovolím polemizovať nad vhodnosťou zásahu s ohľadom na dosiahnutie požadovanej ochrany povinného aj proti jeho vôli, keď by si tento prial ukončenie exekúcie (napr. zrážkami z príjmu), ale musí čakať na rozhodnutie súdu, čo spôsobuje navýšenie príslušenstva vymáhanej pohľadávky. Takéto prípady nie sú v praxi zriedkavé.

Obnova konania

V neposlednom rade treba pripomenúť, že podľa zákona mala skutočnosť, že určitému exekučnému titulu bola odopretá vymáhateľnosť v dôsledku uvedenej vady v konaní, ktorú zohľadní až exekučný súd, následne umožniť, aby sa veriteľ opätovne domáhal svojho nároku podaním návrhu na obnovu konania z tohto osobitného zákonného dôvodu, ktorý sa doplnil do dôvodov obnovy konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. Civilný sporový poriadok však takýto dôvod prípustnosti žaloby na obnovu konania nepozná.

Na tomto mieste treba pripomenúť tiež to, že sa zákonom zasiahlo aj do výkonu právoplatných rozhodnutí vydaných cudzími orgánmi, resp. súdmi, kde ďalšie preskúmanie nie je prípustné.

Záver – právo spotrebiteľa suprema lex ?

Právna istota je jednou zo základných zložiek princípu právneho štátu. Právnu istotu okrem iného narúša hypertrofia práva (resp. legislatívny optimizmus), ako aj kauzálne normy, ktorými zákonodarca, spravidla pod vplyvom verejnej mienky, reflektuje jedinečné prípady, ktoré v praxi nastanú.

V poslednom období sa takouto legislatívou buduje najmä oblasť ochrany spotrebiteľa. Je ďaleko od môjho presvedčenia byť obhajcom nebankových spoločností a chcel by som, aby bol tento príspevok chápaný ako apológia právneho štátu.

Z ochrany spotrebiteľa sa stala dogma, ktorá sa používa na presadzovanie politických záujmov a nie záujmov právneho štátu. Ako dogmatické sa práva spotrebiteľa nepomeriavajú s právami ostatných subjektov. Aj z prezentovaného prípadu by sa dalo vyvodiť, že právo spotrebiteľa stojí vždy a za každých okolností nad právami všetkých ďalších subjektov. Takýto prístup podľa môjho názoru nie je správny.

Na záver by som svoj príspevok zhrnul myšlienkou prof. Holländera, ktorá veľmi výstižne charakterizuje vzťah normotvornej činnosti a rozhodovacej praxe súdov v súčasnosti.

„Prirodzenými sprievodnými javmi nárastu rozhodovacej záťaže súdov spojenej s hypertrofiou normatívneho prostredia je obmedzená absorpčná schopnosť aplikačného prostredia, preťaženie súdov, strata funkčnosti a chyby v rozhodovaní. Tieto externality majú za následok paradoxné reakcie. Na nárast chýb v rozhodovaní reaguje legislatívna prax skepsou k možnosti konverzie samotného systému. Reaguje naň vierou v možnosť inštitucionálnych riešení, zakotvením ďalších a ďalších kontrolných mechanizmov súdneho konania, zavádzaním ďalších procesných prostriedkov na ochranu práva, rozširovaním okruhu dôvodov ich prípustnosti, ako aj okruhu aktívne legitimovaných subjektov, zavádzaním ďalších súdnych inštancií.“ [27]

_________________________

[1] Radbruch, G.: O napětí mezi účely práva; preložil Libor Hanuš; Praha, Wolters Kluwer 2012;

[2] napr. Okresný súd Žilina sp. zn. 19CbZm/27/2013; Okresný súd Martin sp. zn. 8C/214/2013; Okresný súd Banská Bystrica sp. zn. 64CbZm/53/2013; Okresný súd Bratislava V sp. zn. 3CbZm/89/2013; Okresný súd Žiar n/H sp. zn. 9C/54/2014; Krajský súd v Prešove 6Co/61/2015; Krajský súd v Prešove 6Co/235/2015; Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/493/2014; Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/469/2014; a mnohé ďalšie;

[3] k použitiu zmenky v spotrebiteľských vzťahoch pozri historicko-právny rozbor v náleze ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 16/12

[4]  V konaniach sa poukazovalo na ustanovenie Čl. I. § 17 zákona 191/1950 Zb. (Zákon zmenkový a šekový) podľa ktorého ten kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem prípadu ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

[5] napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Ncb/16/2013

[6] napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Cob/493/2014

[7] napr. rozhodnutie Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 9C/103/2014

[8] napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/61/2015

[9] Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR  8/2015, č. 93

Podľa tohto stanoviska, ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že pokiaľ  z akýchkoľvek  okolností prejednávanej  veci  vyplynie  konajúcemu  súdu  súvislosť  s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu  uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených  námietok zohľadňujúc ich  rozsah a povahu,  pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie.

V stanovisku sa ďalej uvádza, že ak  je  vystaviteľom  zmenky  spotrebiteľ,  je  možné  zmenku  skúmať  až  po  úroveň  dohody o vyplňovacom práve. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky, ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť  nárok  na  uplatnený  zmluvný  úrok  ako  nárok   uplatnený  v  rozpore  s  dobrými  mravmi.

[10] Dôvodová správa k zákonu č. 438/2015 Z. z.

[11] závery Medzinárodnej konferencie o zjednotení zmenkového práva v roku 1930 v Ženeve

[12] podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku

[13] Napríklad Slovenská komora exekútorov – http://www.ske.sk/veritelia-v-exekuciach-na-zaklade-zmenkoveho-platobneho-rozkazu-musia-urychlene-doplnit-svoje-navrhy/

[14] Dalo by sa to vyvodiť napríklad z ustanovenia § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul), aj keď môže ísť o notársku zápisnicu. Rozhodnutím sa tu rozumie akýkoľvek exekučný titul.

[15] Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR  8/2015 č. 93

[16] C‑419/11; Česká spořitelna, a.s., proti Geraldovi Feichterovi

[17] pozri napr. Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C.H.Beck 1995, str. 164

[18] § 56 ods, 1 a 2 Exekučného poriadku

[19] SVÁK, J.; Ochrana ľudských práv, II. rozšírené vydanie, Eurokodex 2006, str. 439, 440, 441, 442

[20] Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C.H.Beck 1995, str. 207

[21] Radbruch, G.: O napětí mezi účely práva; preložil Libor Hanuš; Wolters Kluwer, Praha 2012, str. 149

[22] Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR  8/2015, č. 94

[23] tamtiež

[24] tamtiež

[25] V diele Idea práva Gustav Radbruch prichádza tiež k zaujímavému záveru, že právna istota, je forma spravodlivosti. Teda konflikt spravodlivosti a právnej istoty je konfliktom spravodlivosti samej so sebou. A ako taký nemôže byť jednoznačne riešený.

[26] Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C.H.Beck 1995, str. 209

[27] Holländer, P.: Filipika proti redukcionizmu, Kalligram Bratislava 2009, str. 35